PETRA ARSLAN ŠINKOVÁ je psychologička, majiteľka predškolských zariadení v Bratislave a spoluautorka knihy Testujeme a rozvíjame svoje dieťa. Špecializuje sa na testovanie detí v predškolskom veku a ako jediná na Slovensku využíva program Dr. Sindelar, ktorý zachytáva u detí poruchy učenia a napomáha ich predchádzaniu.

Rozprávali sme, čo v skutočnosti znamená nástup dieťaťa do škôlky, prečo ho sprevádza smútok, prečo je to náročné zlomové obdobie nielen v živote dieťaťa, ale aj rodičov a ako by mala prebiehať adaptácia na škôlku tak, aby sme dieťaťu týmto krokom neublížili.

 

Čo pre dieťa znamená obdobie nástupu do škôlky?

Veľký krok v emocionálnom a sociálnom dozrievaní dieťaťa. V prvom rade odlúčenie od matky a získanie náhradnej vzťahovej osoby, ktorej dieťa bude dôverovať, prispôsobenie sa novému režimu, pravidlám a nadväzovanie vzťahov. Dieťa sa musí naučiť fungovať v skupine a deliť sa o veci. Ak nemá viacerých súrodencov, doma sa to nenaučí. Veľký posun v škôlke nastane aj po emocionálnej stránke dieťaťa.

 

Ako deti vo vnútri prežívajú toto prvé veľké odlúčenie?

Odlúčenie je spojené aj so smútkom a je to v poriadku. Vývinovo je úplne normálne, že deti sú z odlúčenia smutné a radšej by boli doma s mamou. Vždy sme smutní, ak sa lúčime s niekým, koho milujeme. Pre deti je pocit bezpečia a istoty to najdôležitejšie a ten majú od svojho narodenia práve pri rodičoch. Odlúčenie a separácia má však v živote dieťaťa z viacerých dôvodov veľký význam. Nie je správne ponechať si dieťa doma do nejakého vysokého veku.

 

Prečo nie je správne nechať deti doma dlhšie?

Odlúčenie je veľmi dôležitý vývinový krok a deti vďaka nemu emocionálne dozrejú. Je dôležité nielen pre každé dieťa, ale aj jeho rodiča. Najdôležitejšie je, ako tento krok urobíme. Rodičia by sa mali zaujímať, ako to čo najlepšie zvládnuť a zabezpečiť, aby z toho dieťa nemalo traumu.

 

Ako toto odlúčenie prežívajú mamičky a oteckovia?

Vo všeobecnosti mamy reagujú citlivejšie, ale sú aj oteckovia, pri ktorých odporučíme, aby radšej nosili do škôlky deti mamičky.

 

Čo je dôležité, aby nástup do škôlky zvládli dobre rodičia i deti?

Rodičia musia byť sami presvedčení, že dieťa chcú dať do škôlky. Akonáhle majú neistotu, či by ešte nemali počkať a pod., tak to nie je dobre. Ak aj o tejto svojej neistote nehovoria, dieťa ju vycíti. Dieťa vždy cíti našu neistotu, nech robíme čokoľvek. Mali by si byť teda v prvom rade istí svojím rozhodnutím a uvedomiť si, že toto obdobie je vždy ťažké. Ak budú mať v tomto rodičia jasno, aj dieťa sa omnoho ľahšie zadaptuje.

 

Byť si však istý pri takomto veľkom životnom kroku asi nie je jednoduché, nie?

Pri istote rodičov zohráva dôležitú rolu aj výber škôlky, kam svoje dieťa dávajú. Mali by sa vopred porozprávať s jej vedením, učiteľkami a budú cítiť, či sú to ľudia, ktorým chcú svoje dieťa zveriť. Musia tomu zariadeniu a jeho učiteľkám dôverovať. Ak to tak necítia, nemali by dieťa do tej škôlky dávať. Nebude to fungovať. Ak sa však bude atmosféra v škôlke páčiť rodičom, bude sa páčiť s veľkou pravdepodobnosťou aj ich deťom.

 

Ale čo ak majú pochybnosti o pripravenosti dieťaťa?

Vždy by to mal pri pochybnostiach posúdiť odborník, lebo rodičia nemajú potrebný odstup. Majú svoje obavy a ľahko sa môžu dať zviesť k tomu, že ich dieťa nie je na škôlku zrelé, hoci to tak nie je. Dieťa je v škôlke celý deň spokojné, šťastné, ale keď ráno zaplače, rodičia sa začnú strachovať. Zároveň, ak odborník povie, že dieťatko je zrelé, mali by mu nástup do škôlky aj umožniť. A to takým spôsobom, že mu dajú pocit istoty a podpory. Robiť krátke lúčenie, nevypytovať sa, či mu bolo smutno, nezneisťovať ho.

 

Ako spoznáte, že na toto odlúčenie nie je pripravená mamička alebo otecko?

Ak sa ráno mama pri odovzdávaní dieťaťa v škôlke rozplače, je jasné, že sa rovnako bude správať aj dieťa. Bude si myslieť, že sa má tejto novej situácie tiež báť. Ak je rodič dobre nastavený, dieťa je zrelé a pani učiteľka vtiahne dieťa do kolektívu, adaptácia je otázkou niekoľkých dní. Aj ten veľký plač, čo rodičia zažívajú v šatni, vždy do pár sekúnd ustane, keď zatvoria dvere. Možno to znie neuveriteľne, ale je to tak. To, ako sa nastavia rodičia, z toho potom ich dieťa dlhodobo profituje.

 

Je niečo, čo si rodičia pred nástupom do škôlky často neuvedomujú?

To, že v ich živote nastane veľký zlom, kedy sa ich dieťa začne odpútavať a bude dozrievať. Ich vzťah nadobudne nový rozmer. Rodičia by sa nemali báť svoje deti pustiť a neprenášať svoje strachy na dieťa.

 

Adaptujú sa niektoré deti aj bez plaču?

Sú aj také deti. Rodičia bývajú vtedy prekvapení, či je to v poriadku. Pravda je, že ich to zväčša dobehne neskôr, a predsa si to odplačú. Na niektoré deti ten smútok príde aj po pár týždňoch, keď si uvedomia, že už naozaj doma s mamou nebudú a takto to bude navždy. Každopádne rodič môže vo veľkej miere ovplyvniť adaptáciu dieťaťa. Ak mu dal dobré základy, zvládne ju oveľa ľahšie. Ak je vzťahová väzba medzi rodičom a dieťaťom zdravá a stabilná, oveľa ľahšie zvláda prechod do škôlky alebo do školy.

 

Čo odporúčate rodičom, aby prebehol nástup do škôlky bez problémov?

Tréning separácie považujem za kľúčový. Odlučovanie je potrebné začať postupne a nespôsobiť dieťaťu šok. Možno to robiť s pomocou otca, babičiek a pod. Sú rodičia, ktorí mi pred nástupom do škôlky povedia, že dieťa s nimi chodí úplne všade, spávajú spolu a vôbec nie je zvyknuté bez nich fungovať. To znamená, že stále nestojí úplne na svojich nohách a vidno to už pri prvom kontakte.

 

Mali by teda rodičia pravidelne nechávať dieťa od malička aj s inými osobami?

Vývinovo si má dieťa prechádzať určitými štádiami a veľmi dôležité výzvy sú pri tom aj odlúčenia. Vo vývinovej psychológii sa hovorí o štádiách, kedy sa dieťa cíti byť súčasťou tela matky,  postupne prechádza do diády, teda už vníma „ja a ty“. V tomto momente ho má začať rodič trošku púšťať. Odporúčam od útleho veku zapájať otca, či starých rodičov.

 

Ako by ich mali začať púšťať?

Mali by sme mu začať dávať viac voľnosti, možnosti spoznávať svet okolo seba. Veľmi sa mi páči vo výchove prístup, že dieťa sa má možnosť kedykoľvek sa ku rodičovi dostať a zároveň sa spolieha samé na seba. Napr. aj pri spaní môže mať dieťa postieľku umiestnenú tak, že sa samé dokáže ku mne dostať, ak chce.  Ak ma dieťa v noci potrebuje a príde za mnou, či je staršie alebo mladšie, má na to svoj dôvod. Potrebuje si niečo nasýtiť, alebo niečo zažilo počas dňa, cíti sa choré a chce sa pritúliť, treba mu to dovoliť. Som za to, aby si rodičia cez dieťa neriešili svoje neistoty a nezdravo nenaväzovali deti na seba. Neskôr je to pre ich deti ťažšie. Takéto deti majú väčšie problémy s nadväzovaním nových vzťahov. Je lepšie stáť pri nich a byť im oporou, keď to potrebujú. Vo všetkom je dobrá stredná cesta.

 

Zostane dieťa, ktoré je priveľmi „natesno pripútané k rodičovi“ vývinovo pozadu?

Po diáde prechádza dieťa do triády, kedy sa priberá otec a na to si začne dieťa vytvárať ďalšie vzťahy. Ak je tam stále rodič, dieťa zostáva nezrelé a nemá vlastnú stabilitu.

 

Čo sú také typické znaky, že dieťa je už na škôlku pripravené?

Dokáže sa odlúčiť od mamy, prejavuje záujem o iné deti, je samostatnejšie, dokáže sa samé najesť a spolupracuje pri prezliekaní.

 

Ako si rodič môže otestovať, či je dieťa zrelé na odlúčenie od mamy?

Najprv je dobré testovať  ho doma. Matka môže ísť do obchodu a dieťa zostane s babkou. Začať je dobré s krátkymi intervalmi. Ak má dieťa problém zostať s inou osobou bez mamy, už je to prvý znak, že môže mať problém s odlúčením. Rodičia by mali premýšľať, ako mu pomôcť. Dobré je využívať rôzne krúžky či detské centrá, aby si zvykalo, že sú okrem neho ďalšie deti, že učiteľka dáva nejaké inštrukcie a ono ich má nasledovať. Aj tam rodičia uvidia, či je dieťa schopné sa vzdialiť. Ak dieťa mamu stále nesleduje, je to dobré znamenie. Pokiaľ si tie situácie nevyskúšame, tak naozaj nevieme, ako bude dieťa reagovať.

 

Aké návyky by mali mať deti, aby bol prechod do škôlky ľahší?

Neodporúčam robiť naraz veľa zmien v čase nástupu do škôlky.  Mali by sme si zodpovedne naplánovať nástup dieťaťa do škôlky a podmieniť tomu aj ostatné veci. Ak rodič nastupuje do práce, mal by zaškôlkovať dieťa aj 2 - 6 mes. vopred ako nastúpi do práce. Je to úplne nová situácia pre všetkých. Odnaúčanie od plienok, cumlíka či dojčenia je dôležité robiť vopred lebo tých zmien by bolo na dieťa veľa. Podobne aj v prípade, ak sa má narodiť súrodenec. Každá zmena prináša dieťaťu pocit narušenia istoty a bezpečia. Bude sa musieť vyrovnávať so zmenami, ktoré budú výrazne vplývať na jeho život. Čím menej zmien, tým lepšie. Aj v prípade, že dieťa bude chodiť do škôlky rado, bude sa tam tešiť, určité narušenie stability u neho nastane.

 

Ako vyzerá ideálny adaptačný proces?

Najprv je predprípravná fáza, kedy by rodičia mali o škôlke deťom rozprávať. Hovoriť im, čo sa tam deje, hrať sa na ňu. Čítať si príbehy, kde sa spomína nástup dieťaťa do škôlky. Z rozprávky sa dokáže dieťa krásne vcítiť do situácie a mať predstavu, čo ho asi čaká. Potom by sa mali chodiť prechádzať k škôlke. Ak sa dá, ísť sa do nej pozrieť. Keď je tam už samé, vie, že mamička videla pani učiteľku, spálňu a toto prostredie je preň bezpečné.

 

Dieťaťu povieme, že si ideme nakúpiť jabĺčka a zatiaľ môže napr. postaviť s deťmi vežu. Tak, aby sme vedeli dodržať ten sľub a prídeme preň aj s jabĺčkami. Dieťa má pocit, že rodič dodržal sľub a zároveň vie, kde bol. Deti musia vedieť, kam mama odišla. Rodič nesmie meškať. Hlavne v prvé dni neexistuje, aby meškal, lebo to nabúra u dieťaťa pocit jeho istoty. Dieťa nemá hodinky, ale príchod rodiča má byť spojený s nejakou činnosťou.

 

Je stres zo zmeny dôvodom, prečo sú niektoré deti často choré?

Nemusí to byť len stresom. Je to jednoducho zvýšenou záťažou. Tým, že sa kladú väčšie požiadavky na dieťa, musí nasledovať inštrukcie, prispôsobiť sa režimu, je tam viac detí, nové aktivity, je z toho unavené. Keď je organizmus vyčerpaný, má slabšiu imunitu a ľahšie ochorie. Nehovoriac o tom, že si musí zvyknúť na nové baktérie kolektívu.

 

Súvisí s týmto vyčerpaním, že bývajú deti po návrate zo škôlky podráždenejšie a plačlivejšie?

Na jednej strane je adaptácia, ktorá sa deje v škôlke. Dieťa je najprv väčšinou vo fáze pozorovateľa, sleduje, čo sa okolo neho deje, nezapája sa veľmi. Potom sa začne aktívnejšie zapájať, skúša, testuje a následne si začne hľadať v kolektíve pozíciu. Vtedy môže byť aj agresívnejšie.

Zmeny v správaní nastanú aj doma. Dieťa bude unavenejšie, môže byť uzavretejšie. Potrebuje si spracovať zážitky. Často býva doma aj mrzutejšie. Tým, že v škôlke sa začne prispôsobovať novým pravidlám a režimu, doma môže skúšať posúvať túto hranicu a nechce sa mu už počúvať inštrukcie. Môže s rodičom viac bojovať, lebo potrebuje niekde „vypustiť paru“. Niekedy deti dostanú záchvat hnevu ešte v šatni, keď príde rodič. Mali by mu však dať šancu vykričať sa, uvoľniť sa. Je to to isté, akoby rodič začal chodiť do práce a stále od neho niekto niečo chce. Dieťa sa musí všeličomu prispôsobovať. Doma chce mať pokoj alebo sa vykričať, aby to dostalo zo seba. Nie je to znakom toho, že by mu v škôlke bolo zle. Je to len o pretlaku nových zážitkov.